PÁD TARTARIE I.

24. decembra 2019 | DEDIČSTVO PREDKOV, TARTARIA

O veľkosti a páde – rozhodne neočakávanom – Tartarie bolo napísaných už mnoho riadkov. Dnes však máme k dispozícii dostatok materiálov na to, aby sme sa mohli v tejto otázke zorientovať. Najskôr si priblížime niektoré dejinné fakty, ktoré história akosi obchádza. Je to pre nás o to skôr zaujímavé – ak možno vzhľadom na tragédiu našich Predkov hovoriť o zaujímavosti – lebo celý tento proces likvidácie Tartarie sa v značnej miere týkal aj nás. Dôležité to je pre nás aj preto, aby sme sa rozhodne vyvarovali chýb, ktoré viedli k pádu mohutnej Dŕžavy, ktorý nikto neočakával. Hneď zdôrazňujeme, že nešlo o vojenskú porážku. Vojenské operácie prišli na rad až ako následok iných udalostí, ktoré boli detailne naplánované a prevedené. To hlavné, čo sa dá uviesť ako charakteristika je zrada, vnútorná zrada. Dnes totiž vidno nábeh na tie isté chyby a omyly. Je načase prejsť k realite.

Pripomeňme si citát z knihy Johna Colemana: „Kto nepozná minulosť je odsúdený na jej opakovanie“.

Jedným z kľúčových bodov pochopenia celého procesu sprisahania, ktoré viedlo k likvidácii Tartarie je pochopenie toho fenoménu, ktorý história podáva ako napoleonské vojny. Vojna síce bola, ale o niečom úplne inom.

Napoleonská doba zanechala po sebe množstvo artefaktov a pamätníkov. Ak ich pozorne preskúmame a spojíme si súvislosti, pred našim zrakom sa začne odvíjať úplne iný obraz tejto vojny.

Ruská štátna knižnica vytvorila samostatnú stránku, ktorá je venovaná napoleonským vojnám roku 1812:

V kategórii „artefakty“ je uvedená veľmi zaujímavá plaketa, ktorá bola vydaná pri príležitosti storočnice napoleonských vojen v roku 1912. Na plakete sú vyobrazení na jednej polovici cisár Napoleon I. a druhej cár Alexander I. Zaujímavé je ale to, že zobrazení sú tvárou v tvár v priateľskej kompozícii.

Ale keď si ešte prečítame zadnú stranu plakety, sotva tomu môžeme na prvý pohľad porozumieť:

ВЪ ЕДИНЕНІИ СИЛА: ПРОМЫСЛ БОЖІЙ ТВЕРДОСТЬ МОНАРХА ЛЮБОВЬ КЪ РОДИНѢ НАРОДА

Po slovensky by sme to mohli čítať asi takto:

V JEDNOTE JE SILA: ÚMYSEL BOŽÍ   PEVNOSŤ MONARCHU   LÁSKA K VLASTI NÁRODA

A teraz si spojme, čo je zobrazené na lícovej strane a čo na reverze. Na chvíľku si predstavme, že by v takomto priateľskom postoji (tvárami k sebe) boli zobrazení Stalin a Hitler. Ak je ťažko pochopiť čo tam vlastne je na priateľskej plakete napísané, predstavte si, že by tento nápis bol na ich spoločnej plakete:

Je také niečo možné? Máte pravdu, ani náhodou.

Čosi absolútne nepredstaviteľné. O akom zjednotení môže byť reč, keď – podľa oficiálnej verzie – proti sebe bojovali.

Pozrime sa do knihy V. A. Ašiku – pôvodne vydanej v roku 1849 – venovanej pamätníkom a medailám na pamäť bojových hrdinských činov ruskej armády vo vojnách 1812, 1813 a 1814, a aj na pamiatku imperátora Alexandra I.

Na strane 156 sú zaujímavé vyobrazenia:

Medaila č. 7 má na prednej strane vyobrazeného Napoleona. Na rube vidíme chrám Krista Spasiteľa v Moskve, dole uvedené roky: 1812-1912.

Medaila č. 8 zobrazuje bustu cisára Napoleona v uniforme a s medailami. Rub je podobný ako na medaile č. 7.

Medaila č. 9 na čelnej strane zobrazuje profil cisára Napoleona, pred ním napravo je nápis NAPOLEON I. Ale všimnime si bližšie ako je nápis prevedený: „NAПOLEON I.“! Na rube je hore do polkruhu napísané „NA PAMÄŤ“, päťcípa hviezda a v strede „1812-1912“.

Takže v Rusku, v ruskom jazyku vydávali medaile s portrétom Napoleona I. Každému mysliacemu človeku musí byť hneď jasné, že s tou „Napoleonskou“ vojnou nie je čosi v poriadku. Čo nám zamlčiavajú? Je viac ako očividné, že v 19. storočí bol v cárskom Rusku vzťah k Napoleonovi I. úplne iný, ako nám to podávajú dnes.

Môžeme nazrieť aj do ďalšej zaujímavej knihy. Je to kniha o Puškinovi, ktorú pôvodne v roku 1862 napísal P. I. Bartenev:

Kniha bola vydaná v Moskve, dočkala sa viacerých vydaní. Originál je uložený v Ruskej štátnej knižnici.

Pozrime sa na stranu 77, kde nájdeme tieto zaujímavé slová:

Veríme, že našim čitateľom je známa Staroslovienska Bukvica a vedia si tento výber prečítať. Je veľmi zaujímavé, že aj Puškin mal k Napoleonovi kladný vzťah..? Z oficiálneho podania nám očividne čosi dôležité vypadlo. Ak by to bolo tak, ako podáva história, prečo Rusko nezaujalo rovnaký postoj k Hitlerovi?

V knihe je na strane 79 uvedený aj úryvok z básne, ktorú Puškin zasvätil Napoleonovi:

Treba spomenúť aj to, že tieň Napoleona doslovne oslovoval najlepších ruských básnikov – strana 80. Neobracal sa k nemu iba Puškin, ale aj iní vynikajúci ruskí básnici: Lermontov, Ťutčev, Chomiakov:

Dejinné súvislosti vtedajších udalostí skreslili a zmenili, aby nakoniec z cárovho spojenca urobili hlavného nepriateľa Ruska v 19. storočí.

V časti predchádzajúcej knihy je opis zasvätený chrámu Krista Spasiteľa. Nájdeme tam zobrazenú medailu:

Je to pamiatka na oslobodenie Moskvy od nájazdu cudzincov. Ale podľa oficiálnej verzie Rusi podpálili Moskvu sami a z mesta odišli. Keď prišli Francúzi, nenašli tak nič. Po mesiaci Moskvu opustili, teda v podstate žiadne oslobodzovanie mesta nebolo. O čo tu vlastne ide a o akých cudzincoch tu je reč?

Západný vojak s kresťanským krížom na štíte sa chystá dobiť na zemi ležiaceho raneného „cudzinca“, ktorý leží už vedľa mŕtveho druha, pričom tretí hľadá spásu v úteku. O aké udalosti v skutočnosti ide?

Prečo artefakty 19. storočia nesúhlasia s oficiálnou verziou histórie?

V roku 1912 sa v Moskve uskutočnila výstava venovaná storočnici napoleonských vojen. Pri tejto príležitosti bola vydaná aj kniha opisujúca expozície a exponáty výstavy. Aj táto kniha je dnes v Ruskej štátnej knižnici:

V sále č. 8 sú exponáty venované rokom 1813-1815. Na stranách 58/59 nájdeme zaujímavé informácie:

Opisuje sa tu šabľa Napoleona, ktorá bola odovzdaná generálovi Šuvalovi, ktorý sprevádzal Napoleona na Elbu. Ale generál Šuvalov podľa oficiálnej verzie bojoval na strane Ruska proti Napoleonovi a bol hrdinom roku 1812.

V tretej, železnej vitríne sú vyložené uniformy francúzskych vojsk, ktoré boli odovzdané Múzeu v r. 1812. Medzi nimi sú však aj vzorky uniforiem, ktoré predložil Napoleon cárovi Alexandrovi ako návrh honosnejších uniforiem pre ruské vojská..? Akosi sa mu ruské uniformy nepozdávali.

A už ani neprekvapuje, že základné služobné poriadky ruskej aj francúzskej pechoty vypracovali ruskí generáli…

V knihe Pamätníky a medaily bojových hrdinstiev ruskej armády vo vojnách 1812, 1813 a 1814:

Je uvedený pamätník v dedine Tarutine:

Pamätník bol postavený v roku 1843. Problémom však je – bez ohľadu na to, čo je na ňom napísané – že na jeho vrchole je inštalovaný Francúzsky orol:

Môžeme si ho priblížiť detailnejšie:

Orol s vytiahnutými krídlami a hlavou otočenou doľava je určite francúzsky – bol používaný práve na štandardách Napoleona. Čo vlastne symbol Napoleonovej armády robí na ruskom pamätníku? Žeby išlo o nejaký náhodný omyl z nevedomosti?

Pri meste Černochovsk v Kaliningradskej oblasti dal pruský kráľ Frindrich Wilhelm 3. postaviť na mieste, kde zahynul vojvoda Michael Andreas, pamätník padlým. Ale prečo aj tu nachádzame francúzskeho orla?

A ešte jeden pamätník víťazstva ruských vojsk, ktorý stojí v dnešnom Bielorusku. Na pamätníku je orol, ktorý drží v pazúroch veniec. Prečo?

Orol a okrúhly veniec boli základnými symbolmi napoleonskej armády:

Prečo vlastne predpokladáme, že tieto pamätníky postavili ruským vojakom?

A tu prichádzame k ešte zaujímavejšiemu pamätníku v meste Smolensk:

Na strmý vrchol sa škriabe (európsky) vojak. Údajne má táto kompozícia symbolizovať ťažkú dostupnosť, resp. nedostupnosť Ruska pre nepriateľské vojská.

A znovu sme pri orlovi – jednohlavom. Ale ruským symbolom bol vždy dvojhlavý orol. Pamätník bol postavený 100 rokov po vojne 1812.

Na tomto pamätníku je však niečo ešte zaujímavejšie – a to je mapa Ruska. Rusko je tu zobrazené rozlohou iba po pohorie aj rieku Ural:

Nachádzame tu aj nápis: „Vďačné Rusko hrdinom roku 1812“.

Aj tu sa dostávame k veľmi zaujímavej otázke. Prečo je tu zobrazená hranica Ruska iba po Ural, keďže v oficiálnych historických zdrojoch sa hovorí, že Rusko v tom čase vyzeralo už úplne inak? Veď táto skutočnosť sa dá overiť v mnohých zdrojoch, ktoré sú k dispozícii zadarmo na internete.

Na internete možno napríklad nájsť aj nemeckú mapu z roku 1863, ktorá zobrazuje Rusko v podstate presne tak isto:

Presne ako na pamätníku – východnou hranicou vtedajšieho Ruska je Ural.

A máme tu ešte jeden typický pamätník, ktorý bol postavený pred iba niečo viac ako 100 rokmi na žiadosť Francúzska. Povolenie na jeho výstavbu dal cár Nikolaj II. Na ňom je už nápis po francúzsky, ale ak sa mu lepšie prizrieme uvidíme, že ak by nebol francúzsky nápis, tak by presne zapadol medzi ostatné pamätníky:

Ten istý orol s hlavou otočenou doľava. Bol súčasťou heraldiky Prvej Francúzskej ríše Napoleona I. v rokoch 1804-1814/15.

Pamätníkov francúzskym vojskám je v Rusku viac, my sme uviedli iba tie, ktoré nám umožnia si vytvoriť jasnú predstavu o podstate celého tohto jezuitského projektu. Ale na záver tejto faktografickej púte sa pozrime ešte na list Napoleona cárovi Alexandrovi I., ktorý je uložený v Ruskej štátnej knižnici:

Treba doplniť, že existujú aj nezverejnené preklady tohto a ďalších listov korešpondencie medzi Napoleonom a Alexandrom I. Ale pre nás je zaujímavý aj tento preklad – aj keď niektoré veci z neho nevyplývajú. Je tu však veta:

„… я на самом деле хотел бы пожертвовать Вам преимуществом первым войти в Москву…“

Inými slovami, Napoleon úctivo ponúka Alexandrovi možnosť, aby on sám vstúpil do Moskvy ako prvý. Na takúto ponuku môže existovať iba jedno jediné vysvetlenie. Napoleon aj Alexander I. bojovali spolu proti spoločnému nepriateľovi. Inak táto veta nemá žiadny mysel a nedá sa nijako inak logicky vysvetliť.

Čo v skutočnosti spôsobilo neočakávaný pád mohutnej Dŕžavy Tartarie – resp. všetkých Tartarií – si povieme v pokračovaní. Zozbierali sme už dosť poznatkov.

dokončenie nasleduje

24.12.2019

NAŠI PARTNERI: